Dnes sme mali s deťmi prípravu na prvé sväté prijímanie. Máme to robené hravou formou, a tak sa deti tešia a rodičia oddychujú. Prišlo ich dosť veľa. Medzi nimi aj malá Kika. Pekné usmievavé dievčatko. Radostné?
Po tom, ako mi práve ona darovala toho anjelika (svietiaci náramok), som sa rozprával s pani, ktorá ju sprevádzala. Oznámila mi niečo, z čoho mi prišlo dosť smutno a to viac som si vážil dar, ktorý som od nej dostal...
„Som jej babka. Mama zavrela za ňou a jej bratom dvere. Po rozvode to s ňou išlo dolu vodou. Odišla od nich preč. Dobre sme ju vychovali, nechápem... Teraz som ich opatrovateľkou aj spolu s mojimi deťmi, z ktorých je jedno z nich na vozíku.“
A predsa nešiel z nej smútok. Sklamanie určite, bolesť áno, ale nie smútok a beznádej. Bolo z nej cítiť túžbu milovať a žiť. Žiť v radosti, ktorá je v danej situácii možná aj napriek bolesti. Nevzdať sa.
Vďaka vám za túto lekciu ružového anjelika.
Vďaka.