Ráno som sa vybral na púť do Rajeckej Lesnej. Keď púť, tak pešo alebo stopom. Mal som možnosť vyskúšať si oboje. Vo vrecku zopár drobných, sväté písmo, ruženec... a istota, že tam prídem.
Prvý stop bol mimoriadne milý pán, ktorý mi zaželal šťastnú cestu, keď som mu povedal kam idem.
S manželským párom, ktorý ma zobral ako druhý, sme rozprávali o dobre, o tom, že to má zmysel, že sa nemáme odradiť zlom. Manžel, ktorý mi na rovinu povedal, že je neveriaci, keď som im povedal, že som katolícky kňaz salezián, bol veľmi potešený z nášho stretnutia i rozhovorov... „vy mi pripadáte ako novodobí rytieri.“ Toto vo mne zostalo z jeho slov... Na konci sme si podali ruky a pozval som ich na kávu ku nám.
Tretí stop bol veľmi zvláštny. Sedeli sme v aute dvaja kňazi.
Na mieste v Rajeckej Lesnej to bol čas modlitby, ticha, reflexie... Samozrejme i dobrej kávy s palacinkami. A hlavne veľkého pokoja. To miesto ho priam vyžaruje...
Cesta späť. Opäť veľmi zvláštna. Už keď som tam na ceste stál takmer polhodinku, zastavil mi parádny mercedes (v takom aute som ešte nesedel...) a začali sme rozprávať s Romanom, ktorý v ňom sedel:
„Tak čo zo žúrky?“
„Ale nie, robil som si jednu púť, som katolícky kňaz.“
„Aha...“
A super debata celú cestu. Adrenalín, drogy, deti, život... dobro.
To všetko bola jedna púť do Rajeckej Lesnej. Plno dobra v dobrých ľuďoch.
Ďakujem vám, priatelia.