Začalo to ráno. Mal som ísť sesternici na svadbu. Pekná príležitosť. A tak som v Žabokrekoch vytiahol tabuľku so smerom cesty na Piešťany. Mladý muž, ktorý ma zobral bol muzikant. Pokecali sme o hudbe o tom, že má dve kapely, že sa venuje mladším, že ho hudba fest baví a že učí na základnej umeleckej škole a dokonca si ešte aj robí maturitu na konzerve... Pestrý krásny mladý život.
Starší pán, ktorý mi zastavil v Topoľčanoch sedel v takej parádnej audine, že som z toho zostal v šoku, že vôbec ma naloží do auta... Zarozprávali sme sa o robení ťažkých vecí, o „náhodách“, o nezištnom pomáhaní... „ľudia nevedia pochopiť, že rád pomáham nezištne, že dám len tak...“ Sila. Vymenili sme si kontakty a pozval som ho ku nám na kávu.
V Piešťanoch s kamarátom skvelá káva a debata o Bratoch Karamazovcoch, o duši a túžbe verne a čisto milovať... Bláznivá a hlboká chvíľa pri zakvitnutých leknách, vtáčom speve, socialistickej architektúre a šesťdesiatstupňovej vajcovke... Duša človeka tak vášnivo túžiaca po radosti...
Svadba. Pohoda, radosť, pokoj... Po nej pokec s mladým mužom, ktorý bol na misiách. „Napĺňa ma to veľmi... Teším sa tam. Chcem tým deťom dať pocítiť lásku...“ Odvážne slová mladého vysokoškoláka...
Rozhovor s bratrancom kňazom. Muž, ktorý slúži iným... „Vzájomne si slúžime.“ Toto ma oslovilo. Každý z nás tu má na tejto zemi svoje miesto. Každý jeden, každá jedna. V ľuďoch je toľko dobra!
A to som pocítil i pri posledných stopoch. Mladí ľudia. Plní snov, plní odhodlania žiť. Milujúci krásny život a veriaci v ideály... Nie je to skvelé?
Želám vám pokojné a radostné dni a verím, že Boh je dobrý.