„K..., keby moja mama vedela, že veziem farára, asi by zomrela!“ Povedal mi na ceste z Popredu do Ružomberku muž, ktorý ma zobral do svojho auta. Bolo to po klasickom predstavovaní a okúňaní z mojej strany. Nerád hovorím, čo robím, kým sa ma niekto nespýta. A veruže tu sme mali skvelú debatu...
Zo Starých Hôr do Ružomberku ma viezol podnikateľ a hoci takmer celú dobu telefonoval, cítil som sa pri ňom bezpečne. Hovoril mi o svojom synkovi, o tom, ako s ním hráva futbal... Ďalší muž bol športovec. Syn sa naňho poddal „teraz lozí niekde v Alpách a potom sa chystá na Mount Blanc.“ Táto téma nás spojila. „Tam preskoč zábradlie a stopuj na výpadovke.“ Posledné slová, zakývanie a čakanie na ďalšiu pomoc...
“Vyžarovala z Teba taká zvláštna energia, ta som Ťa zobral.“ Hovorí mi muž, ktorý ma dvoch bratrancov evanjelických kňazov. „Pomohol si mi. Splnil si, to čo od nás chce Ježiš a čo povedal v Písme: bol som pocestný a postarali ste sa o mňa...“ (Týmto nechcem povedať, že som sa hral na Krista, len mi to prišlo v tej chvíli na um, tak som mu to povedal.)
A potom ďalšie a ďalšie stretnutia, rozhovory, zdieľania, počúvania, až takmer ten posledný príbeh na ceste z Popradu do Ružomberka...
„Keď v Boha veríš, mal by si tak k... aj žiť!“ Silný citát. Žijem však tak? Povedal som mu o svojich slabostiach, o bremene zodpovednosti, výčitiek a strachu... A viete čo? Tento muž, ktorý niekoľko rokov z presvedčenia neprekročil prah chrámu mi hovoril o sebe, o svojich otázkach, o svojich bolestiach... Vyznaná slabosť, ktorá je hovorená a podporená túžbou po pravde neoddeľuje, ale spája. Lúčili sme sa podaním ruky a s nádejou na opätovné stretnutie... „a pochop sám seba...“ Posledná veta z jeho úst.
Čo je to, čo nám dáva chuť žiť? Sú to peniaze, moc, úspech, sláva? Neviem, vy tomuto rozumiete lepšie ako ja. Verím však, že v konečnom dôsledku to hlboko Božie a hlboko ľudské sa stretnú a neodmietnu.
Želám vám pekné dni.
S úctou.