Kapitoly dobra, v. 4: Na ceste lásky k životu

Autor: Róbert Flamík | 18.8.2012 o 11:41 | Karma článku: 11,39 | Prečítané:  351x

Čo je hybným motívom nášho života? Čo je tým oporným bodom, pevnou skalou, istým miestom? Je to priestor, čas, postoj? Je to Božie, či ľudské. Zopár slov na podelenie sa...

Zobrali ma do svojho parádneho auta. Dvaja mladí muži. Najprv neisté pohľady, potom priateľská debata a na záver zakývanie s prianím všetkého dobrého. Nenápadní, obyčajní a predsa v niečom zvláštni. V túžbe tvoriť, niečo za sebou zanechať.

Boris. Zobral ma až do Piešťan. „Vieš, môj oco by ti nezastavil, ja hej.“ Otázky o zmysle života, otázky o tom podstatnom. Hodil ma až ku piešťanskému Tescu, vymenili sme si kontakty a verím, že sa dakedy zastaví v našom skejtparku zaskákať si na svojom skejte.

Zaujímavý mladý muž. Opäť v niečom iný. Pýtajúci sa a hľadajúci.

Mladá rodinka niekde od Hrašného. Krásny myjavský prízvuk a ešte krajšia atmosféra v aute. Malá Zuzka a Danielka, ktoré mi tam vzadu robili veselú a radostnú spoločnosť a ich rodičia. Otvorení. Úprimní. Iní... v prijatí, v radosti, v zábave aj uprostred boja a bolestí... („Svine do neba Pánbožko neberie“... prosím nemäkčite, bude to lepšie znieť... jeden z ich citátov)

Muž, ktorý ma zobral na Myjavu mi opäť potvrdil, že svet je malý, keď sme zistili, že máme takmer rovnakého známeho.

A Michael. Rakúska značka. „Dáš si?“ Ponúkol ma jednou. Tak som si s ním zapálil. V pondelkový podvečer na poloprázdnej ceste v uháňajúcom aute sedeli vedľa seba katolícky kňaz a pravoverný moslim a fajčili a debatovali. O čom? Večná téma. Zmierenie sa so sebou. „Raz v živote som spravil jednu chybu. Kvôli žene som premrhal 100 000 euro. Už nikdy viac nebudem veriť človeku. Verím Alahovi a sebe.“ I ja som sa mu priznal so svojimi chybami a s tým, že ich prijatie je nad moje sily. Rozlúčili sme sa ako priatelia. Bol iný v túžbe byť dobrý.

A potom? Podvečer a starý pán, dedko, ktorý mi s obrovskou radosťou rozprával o svojich vnúčikoch a deťoch...

A pán, ktorého som v živote nevidel na pumpe v Radošovciach mi hovorí: „a Vy čo tu robíte? Zoberiem Vás domov.“ Po ceste debata a podelenie sa... Prečo?

V čom je naša túžba po živote? Je v nás samotných, ktorí neprestajne zápasíme so svojou pominuteľnosťou v túžbe zanechať po sebe „to niečo“, alebo je v láske Božej a ľudskej, ktorá sa ku nám skláňa a neustále nás pozýva žiť?

Želám vám pekné dni.

S úctou.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.


Už ste čítali?