Znamenia nádeje, v. 1: Odpustili sme

Autor: Róbert Flamík | 7.9.2012 o 11:07 | Karma článku: 19,09 | Prečítané:  676x

Sedeli sme spolu na Račianskom mýte. Ona a on. Obidvaja napriek tomu, že veľmi stratili, nepôsobili na mňa dojmom zlomených ľudí. Skôr naopak. O tom je tento prvý príbeh. Skutočný príbeh nádeje a odpustenia.  

Dvaja manželia. Pred krátkym časom im tragicky zomrela ich dcérka J. Mala krátko pred promóciami. Išla s kamarátom na motorku a už sa nevrátila.

„Pýtal som sa jej vtedy, kam ide. Povedala, že ide len tak von. Nepovedala mi, že ide na motorku“, hovorí jej otec, profesor na jednej vysokej škole, odborník vo svojom odbore.

„Bola neskutočne aktívna. Veľa toho stíhala. Hoci pomaly jedla, vždy toho stihla tak veľa“,

pridáva Mamina, ktorá sedí oproti mne s cappucinom. „Jedna jej priateľka o nej napísala: škoda, že anjeli idú do neba. Ak by som raz mala o nej napísať knihu, dala by som jej tento názov. Ona bola taká dobrá... Spávala s ružencom pod svojou hlavičkou, pod tou, ktorá bola taká veľmi rozbitá po tej nehode...“ Nemá slzy v očiach. Ani on. Zobral si okuliare, s ktorými menej vidí vonkajšie veci, ale o to viac sa mi vidí, že chápe tie podstatné. „Musíme sa s tým naučiť žiť. Vlastne takmer v každej rodine je niečo takéto vážne. Až teraz majú naši blízki odvahu hovoriť o bolesti, až teraz sa ju aj my učíme chápať. Asi sa s tým nikdy nezmierime, ale musíme sa naučiť s tým žiť bez smútku a sklamania.“ Zostávam udivený. Muž popíjajúci svoju nechladenú minerálku na bulvári uprostred toľkých ľudí chápe „to“ podstatné. „Chceli by sme Vám poďakovať, že ste tam vtedy boli ako kňaz, že ste išli okolo. Taká malá pozornosť...“ Pani mi podáva dve knihy. Prekvapili ma a potešili zároveň...

„Po jej smrti som išiel do jej izby. Otvoril som dvere a pustil som ju. Odpustil som jej a odpustil som aj tomu mladému mužovi, ktorý ju viezol a ktorý prežil. Teraz sa spolu stretáme na cintoríne pri jej hrobe.“ A jeho pani dodáva: „viete, mal ísť preč skôr, ale mohol zostať dlhšie a tak mohli ísť spolu na motorku...“

Dávam im požehnanie. Ale asi som dostal viac. Dostal som dar byť nablízku hlboko veriacim a milujúcim ľuďom, ktorých ani takáto rana nezlomila... A na záver jedna myšlienka z knihy, ktorú mi darovali a ktorá ma veľmi chytila za srdce: „Boh kreslí krivými čiarami rovno.“ Myslím, že ich úplne vystihuje.

Želám vám pekné dni.

S úctou.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Hofer neprehral, to len populizmus porazil sám seba

Víťazstvá radikálov či populistov nie sú samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.


Už ste čítali?