Znamenia nádeje v. 9: "... raz to bude pravda"

Autor: Róbert Flamík | 7.10.2012 o 14:24 | Karma článku: 22,47 | Prečítané:  1204x

Šťastní manželia a rodičia. Výmysel? Nie. Naozaj som dostal možnosť poznať jeden nádherný manželský a rodičovský pár. Bolo to za zvláštnych okolností... Ak chcete, pozývam vás kráčať spolu so mnou na ďalšom úseku nádeje... a aj spolu s nimi.

Bolo to medzi Brezovou pod Bradlom a Hradišťom. Úzka cesta, a tak som sa rozhodol kráčať po opačnej strane a stopovať do tej, kam som sa túžil dostať. V jednej zákrute mi zastavili. Sedeli v červenom staršom forde. Klasika o tom, že som kňaz, a tak (veď poznáme sa...) a debaty o rôznych témach. Páčili sa mi. Pýtal som sa ich, kam sa vybrali. A oni s tou svojou krásnou „kopaničárčinou“ mi hovoria: „Viete, sedeli sme si doma pri káve a napadlo nám, že máme staré auto. Tak sme pozreli na internet a zistili sme, že v Bratislave je jedno auto, čo sa nám páči. Tak sme sa tam vybrali.“

Vyložili ma v Jablonici. Dal som im na seba číslo, že keď budú mať cestu...

V piatok som našiel neprijatý hovor z neznámeho čísla. Volal som späť... „Mohli by sme sa u vás zastaviť. Ideme do Tatier, mohli by sme Vás navštíviť?“

Včera ráno sme si už sedeli u nás v obývačke na fare pri dobrej káve.

Neviem ako, ale začali sme sa baviť o živote. Vtedy manžel hovorí: „Počas vojny som mal veľmi vážny úraz. Mal som zomrieť. Ležal som na ARE. Vtedy tam bol aj jeden umelec. Zobral moje tričko a začal tam čosi písať. Potom mi to dal a ja som tam čítal: Ži každý deň tak, akoby to mal byť tvoj posledný deň. Raz to bude pravda.“ Potom pokračuje... „To tričko mám odložené. Naučilo ma to jednej veci. Vždy, keď idem z domu, jazdím dosť ďaleko, rozlúčim sa so svojimi deťmi, objímem ich, drahú pobozkám, dám im požehnanie a vyrážam.“

Mnoho tém sme za krátky čas ešte prebehli, ale toto vo mne zostalo. Prúd lásky, ktorý som cítil medzi nim. Tie tehličky, kamienky a kroky vzájomnej lásky dennodenne budovanej vzájomnou vernosťou. Úcta... Ďakujem vám.

Aj vám, drahí priatelia a čitatelia želám a vyprosujem lásku a úctu.

S úctou.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.


Už ste čítali?