Prvý rozhovor som mal už dosť dávno. Bolo to medzi jednou malou dedinou blízko T. a krajským mestom. Viezol ma muž, ktorý prekonal klinickú smrť... „od toho momentu sa už vôbec nebojím, lebo viem, aké je to Tam nádherné. Nemám strach.“
Druhé stretnutie sa tiež udialo pri stopovaní. Zobral ma muž, ktorý mi naháňal trochu aj strach. Keď sme sa trošku skamarátili a pozval som ho ku nám na faru, rozhovoril sa... „prežil som klinickú smrť. Videl som nádherné svetlo a pociťoval som nesmiernu Radosť. To sa nedá opísať, ale nemal som chuť vrátiť sa a za nič na svete by som túto radosť nevymenil.“ Muž, bývalý alkoholik, dnes manžel a otec rodiny.
A posledné stretnutie bolo včera po svätej omši u nás na Šípku. Zhováral som sa s našimi blízkymi rodinkami a jedna mama sa rozhovorila... „mojej známej dcéra sa narodila skôr než zomrel jej dedko, nepoznala ho. Keď sme sa o tom zhovárali, povedala, že keď bola v nebi, tak ho ešte nevidela. Neviem, či si to vymýšľala alebo nie, ale hovorila o tom veľmi presvedčivo.“
Sú to slová, ale je za nimi nádej. Priatelia, nádej nám často krát chýba, najmä voči sebe samotným. Myslím, že nebo je aj o nádeji. O nádeji v to, že nie sme tí, ktorí si zaslúžia byť nešťastnými, lebo Ten, Ktorý za nás položil svoj život a porazil smrť, je Tým, na ktorého sa oplatí spoľahnúť. (Žalm 84)
Prajem vám nádej a pokoj.
S úctou.
