Dar radosti v. 4: Viera v zázraky

Autor: Róbert Flamík | 14.12.2012 o 9:43 | (upravené 14.12.2012 o 9:54) Karma článku: 12,88 | Prečítané:  420x

Občas sme presvedčení, že nás len málo veci môže prekvapiť. Máme pocit, že už vieme, že rozumieme väčšine toho, čo sa deje v našom živote. Nie je, však, život jedno veľké prekvapenie? Je neustálym objavovaním toho, ako veľmi nás Boh, ľudia i život túžia robiť šťastnými. Pár slov o tom a vlastne aj pokračovanie jedného krásneho príbehu.

 

- Prosím, mohli by ste nás zobrať aspoň do B.? To bola otázka na muža sediaceho v sivej Toyote, ktorý pofajčieval dutník. Malé srdce pri kladení otázky, veď tak dlho sme tam už čakali…
Odpoveď je pozitívna.
A tak sadáme do auta. Začíname sa zhovárať. Pár slov len tak, a potom objavenie toho podstatného. Toho, že nás nespája len spoločná cesta do jedného malého mesta, ale že nás spája spoločná Cesta Domov. Je to odrazu ako nadýchnutie sa úplne sviežeho vzduchu a objavenie toho, že na našej ceste nie sme sami. A tak nás tento náš milý priateľ neberie len do B., ale oveľa ďalej. Kam?...


- Môžem sa za Vás modliť?, pýtam sa s trošku väčšou odvahou ako predtým, reagujúc na náš rozhovor.
- Budem len rad, teraz to veľmi potrebujem…
A tak sa spolu s M. modlime... za nášho brata, za jeho rodinu, za jeho manželku, dvoch dospelých synov i za malú dvojročnú Veroniku. Modlíme sa a prosíme o požehnanie pre neho, pre jeho drahých,... Odrazu sa ten sivý, uplakaný deň s dvoma vymrznutými bláznami mení na nepochopiteľné dobrodružstvo…Aj slnko, ktoré na nás vykuklo, ako by to chcelo potvrdiť.

Dlhú cestu sprevádzal rozhovor.

- Moja manželka čakala maličkú. Zomrela tesne pred pôrodom.  Manželka absolvovala už 3 cisárske rezy a vôbec jej po toľkých rokoch neodporúčali ďalší, skôr nám radili potrat. Tri  sú totiž maximum, viac ani nebolo podľa nich možné a bezpečné. Modlili sme sa a rozhodli. Na svet prišla naša maličká Veronika, ktorá je našou obrovskou radosťou. Boh nám ju doprial po toľkých rokoch trpezlivosti, viery a čakania. On je verný.

A potom mnohé a mnohé slová o živote, o tom, ako je Boh človeku blízko skrze ľudí, ktorí trpiaceho človeka nikdy neopustia, ale práve naopak, stoja pri ňom, aby mu svedčili o láske a vernosti.
Mnoho zázrakov…

A kde skončila naša cesta? Asi dve minúty od centra mesta, kam sme túžili prísť. Myslím si však, že skončila oveľa oveľa ďalej a hlavne bližšie k Domovu…


Prajem vám pokojné a radostné čakanie na Toho, Ktorý určite príde ako maličký, bezmocný, úbohý a slabý, aby navštívil naše srdcia a mohol v nich prebývať svojou láskou, ktorá je vždy verná.


S uctou.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.


Už ste čítali?