Kráčali sme s M. cez Ol. až sme sa ocitli na výpadovke smerom na Ov. Stáli sme tam. Snežilo a my sme čakali...
Niekde vnútri vo mne sa, však, začali prebúdzať otázky...
- Aký to má celé zmysel? Bolo dobré, že sme sa spolu vybrali na túto púť? Čo nás tým Boh chcel naučiť?
V tej chvíli som sa začal modliť. Zhovárať sa s Ním Tam Hore. Je Tam a zvláštne na tom všetkom je, že vždy si na mňa nájde čas, hoci by nemusel...
M. písala stopársku tabuľku do ďalšieho mesta, keď nám zastavil mladý muž.
Sadli sme si do auta, nasledovalo pár klasických otázok. Keď sme sa dostali k téme toho, čo robím, po mojej odpovedi sa začal úplne úprimne smiať. Nuž, asi som ho potešil, pomyslel som si v sebe...
Lenže tu náš rozhovor neskončil...
- Podnikám, mám firmu, ale tento rok bol veľmi ťažký, dôverujem Pánovi, že sa nič zlé nestane. Strach o zamestnancov, ale inak úplný pokoj a zmierenie.
Jeho slová ma prekvapili a zarazili zároveň. A tak sme sa začali baviť o viere, modlitbe, exorcizme, diablovi... a aj o manželstve.
- Čo myslíš, kto je v manželstve dôležitejší, manželka či Boh? Opýtal sa na názor M.
- Manžel musí hľadať vo svojej manželke Boha (a naopak), odpovedá M.
Zhodnotili sme to ako skvelú odpoveď, ale pristavili sme sa aj pri tom, že v strede vzťahu muža a ženy by mal byť vždy On, Ten Tajomný Priateľ každého človeka.
- Viete, ja mám neveriacu manželku. Ale minule sme sa spolu po prvýkrát modlili pri adventom venci. Zapálili sme si sviečku. Bola to sila, obidvaja sme plakali...
Muž naplnený láskou. Silnou a stálou.
Keď sme sa lúčili, dal som mu požehnanie, krížik na čelo a on, manžel, muž, podnikateľ dal požehnanie i nám.
Milí priatelia, plač, ktorý je preniknutý láskou nás očisťuje od pýchy i strachu, ktoré nám bránia vidieť to, ako veľmi sme milovaní.
S úctou.