Dar radosti v. 7: Najťažšie a najkrajšie

Autor: Róbert Flamík | 23.12.2012 o 21:45 | Karma článku: 11,17 | Prečítané:  326x

Okamihy, ktoré by sme radi vymazali, či skôr naopak... Čo nás ako ľudí posúva dopredu? Naše silné či slabé stránky? Zraniteľnosť či vedomie moci? Hm, po mnohých rokoch si uvedomujem, aký krehký a krásny je život.

Pokračujeme... Z O. sme sa dostali do jednej malej dedinky za FM. Stáli sme tam na jednom mieste, keď som M. povedal niečo, čo som si na nej všimol (pravda väčšinou pomáha) a taktiež som počul jej pohľad na mňa (to sa ťažšie prijíma). A potom ako sme prijali (alebo sa snažili prijať) slová toho druhého ako slová priateľa, čo chce dobre, sme aj dostali malé znamenie. Jedna staršia pani nás nasmerovala na lepšie miesto. A tam sme čakali...
Obed - makovník kúpený ešte v O. a čakanie. Medzitým rozhovory o životnom poslaní, hodnotách a aj o inom.        
Po dlhšom čakaní zastavilo auto. Bolo to terénne vozidlo a vyskočil z neho vysmiaty mladý muž a pozýva nás do auta. Prvotné prekvapenie, že stopári sú dvaja - ale i tak nás neváhajú vziať na tom stopársky tak odveci mieste. Šofér sedel v aute a celkom nás naháňal. Bola to zvláštna situácia, lebo podmienky na sedenie vzadu boli viac než bojové... (niektoré okolnosti života zaváňajú viac než absurdnou bláznivosťou...) Ale sadli sme si tam
(respektíve natlačili sme sa tam)... Auto sa rozbehlo a my blázniví pútnici sme sa ocitli „uväznení“ v aute s dvoma mladými mužmi. Prvý dojem bol dosť drsný... Výrazové prostriedky, mnohé narážky... ale počúvali skvelú hudbu. Na to sa nedá dopustiť. Zhovárali sme sa užívajúc si túto bláznivú cestu v preplnenom teréňaku, s veselými šoférmi na zasneženom teréne s islandskou hudbou.

Chlapi boli príkladom úprimného priateľstva. Spolusediaci vpredu stále opakoval, aký je šťastný. Rád rozprával. Rád bol medzi ľuďmi a vedel sa úprimne tešiť aj z maličkosti akou je čerstvo oholená brada J.

Priznám sa, bál som sa. Čoho? Ich – nie. Cesty – nie. Čoho teda sa môže človek ešte báť? Seba. Aby som zostal sám sebou, aby som ako človek bol priateľom pre ňu i pre nich, tých, ktorí nám pomohli. Zhovárali sme sa. Čas utekal a ja vo vnútornej modlitbe s Ním a vo vonkajšej s nimi som začal pociťovať to, čo som už tak dlho nezažil. Pokoj. Ten hlboký pokoj blízkosti. Ťažko opísať...

A tak nás doviezli až do B. Tam sa nás pýtali, kam nás majú zaviesť, akoby sa všetci šoféri predbiehali v tom, kto nám spraví viac dobra (zlatí ľudia). V aute stále hrala skvelá islandská hudba a my sme pomaly vystupovali. Poďakoval som im za nádhernú hudbu, poprial som im všetko dobré a títo dvaja chlapi (drsní nielen na prvý pohľad ďakovali s úprimným úsmevom na perách a verím, že aj v srdci). To sa nedá opísať...
Preto Tebe chcem ďakovať s M., za to, že sme túto našu púť splnili, vlastne veď si tam bol stále s nami... i za všetkých tých dobrých ľudí, čo nám pomáhali...
A M. stihla ešte aj vlak, aj prednášku, a ja som tiež stretol veľa dobrých ľudí na ceste domov, ale to by bolo ešte nadlho.

Nie veľké veci menia svet. Tým najväčším hrdinstvom je láska, ktorá nás robí viac ľuďmi. To sa učím. Prajem vám ju zažívať bez strachu, pýchy, klamstva. Ona je tou skutočnou silou a Ona príde ako Maličká na tento svet. Už čoskoro...

S úctou.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.


Už ste čítali?