„Pred pár dňami som stretol jedného muža“, hovorí mi môj priateľ „a ten mi hovoril o jednej zvláštnej otázke...“
Tak začalo naše stretnutie... Čo myslíte, aká to bola otázka? Nebudem vás ale dlho naťahovať.
Ten muž o tom sám hovorí. „Čo myslíte, čo je tým ôsmym divom sveta?“
Čo myslíte, čo ním je?
Muž, mne neznámy skrze ústa môjho priateľa hovorí „láska, lebo je jej tak málo...“
Je to už nejaká doba a tieto slová zostali vo mne. Ako je to možné, že nám chýba práve to podstatné, to kľúčové, to nevyhnutné... Ako je možné, že my ľudia tak veľmi túžiaci po láske a tak veľmi ju hľadajúci ju nemôžeme nájsť?
Premýšľal som nad tým a uvedomil som si sám na sebe jednu vec. Je rozdiel milovať a vlastniť lásku. Hm, mnoho krát som ju ja chcel vlastniť, mať, ovládať a potom som sa začal stávať jej otrokom a hlavne nevedel som ju dosiahnuť, lebo som ju hľadal tam, kde jej nebolo. Bol som v bludnom kruhu strachu, smútku a sklamania. Paradoxné.
Od istého času otváram oči a začínam vidieť stále viac lásky. Ona je prítomná v drobných gestách, v krátkych chvíľach, v okamihoch, čo „len tak“ a „akoby“ preblesknú a zmiznú...
Dnes sme boli koledovať spolu s mladými. Posledné miesto bol domov dôchodcov. Koledovali sme tam pre pár stareniek a starčekov. Jedna si ku nám prisadla, zhovárala sa s nami a usmievala sa na nás. Priala nám všetko dobré. A my, mladí ľudia v najlepších rokoch sme sa zrazu mohli dotýkať niečoho, čo je tu už od večnosti a je to také krehké ako je to krásne zároveň. Lásky. Ona ju vyžarovala a nám veľkodušne odovzdávala.
Láska vyžaruje. Láska dnes prišla na tento svet. Láska je skutočnosť nádeje pre nás, ktorí sme často krát konfrontovaní s rumoviskom v nás. Láska je Ježiš. V toto, milé priateľky a milí priatelia verím.
Prajem vám množstvo krásnych chvíľ preniknutých týmto skutočným ôsmym divom sveta.
Pokojné a radostné sviatky.
S úctou.