Pamätám si na jeden rozhovor s ňou. Slnko pomaly zapadalo nad našim sídliskom a ona s celou svojou rodinou mala odcestovať preč. Prišla na pár slov pred svojím „exodom“ do Číny.
„Mám jeden sen. Je o tom, žeby som chcela mať domov pre opustené deti. Pre deti bez rodičov, bez lásky, bez snov.“
Akoby sa mi na chvíľu zastavil čas. Ako je to možné, že v srdci tejto šestnásťročnej dievčiny je niečo také krásne? Veď má toľko talentov, možností a darov, nemohla by ich rozvíjať inak?
Pred pár dňami sme si písali. Len pár slov, myslel som si... Ale na otázku „ako sa máš?“ sa rozpísala. Ale prenechám jej slovo:
„Ale dnes som bola zo šiestimi mentálne postihnutými sirotami v jednom zábavnom parku a úplne som sa do tých detí zamilovala! Strašne mi takéto veci chýbali Ale keď som bola s deťmi tak som zabudla úplne na chorobu.
Keď o tom teraz premýšľam, môj sen boli vždy deti ktoré boli vďačné a ktoré sa dokázali radovať zo všetkého lebo nemali nič.
Takéto deti majú najväčšie srdcia... A najúprimnejšie gestá
Sú jednoduché, ale pritom podvedome túžia tak strašne po láske!
A ja som im dnes dala všetko čo som mala a bola som taká zrelaxovaná...
Ale bolelo asi len to, že niektoré deti ani nemali mená...
A ani opatrovateľky nevedeli koľko majú rokov!
To bolo úplne srdcervúce...
Tak vieš, keď porovnáš ich radostné srdce a moje, tak na nich nemám.
Bola som strašne vďačná za skúsenosť v pastoračnom centre, ale viem že také deti majú len malinké starosti oproti týmto deťom. Síce môžem povedať že mentálne postihnuté deti to majú oveľa ľahšie byť sirotou , lebo sú vo svojom nereálnom svete.
A nebolí to až tak...
Ja sa detí nemienim vzdať!“
V duši mladého človeka je mnoho krásnych snov. Túži ich odovzdať, darovať, zanechať za sebou niečo pekné, trváce, niečo, čo nie je o veciach, ale o srdci, dobre a o láske. Želám vám, aby ste takýchto krásnych mladých stretali a boli im oporou a povzbudením.
S úctou.