Pamätám si na neho už roky... Je to taká dlhá doba... Športovec, hokejbalista, šikovný v matematike a fyzike, obľuboval dobré vínko a dnes si rád zapáli, vypije pivko s priateľmi, zažartuje, zasmeje sa... Vlastne vždy sa rád smial, aj keď vyvádzal hlúposti a učil sa životu... Je jedináčik. Jeho rodičia ho dosť dlho čakali. A dnes už je polosirota...Jeho otec, spolužiak toho môjho už ho čakajú tam hore... To bola veľká rana pre neho, ktorá z neho začala ešte intenzívnejšie vykresávať muža, ktorým sa stáva. Občas bolesť je tu ako učiteľ, aj keď niekedy veľmi prísny...
Dnes je inžinier, podnikateľ a v ich meste jeden zo spoluzodpovedných za spoločenstvo Don Bosca. Aký má zmysel toto spoločenstvo? Robia pravidelne každý rok tábory, nacvičujú scénky, organizujú turnaje... Skrátka túžia okolo seba zjednotiť šikovných mladých ľudí a dať im priestor na realizáciu, na rast, na službu. Ako tento tábor...
Ocitli sme sa na ňom spolu s mladými. Zavolal nás. A tak sme prišli... Pre našich mladých to bol riadny šok. Hneď ako prišli, zaradili sa medzi tamojšie decká i animátorov. Viacerí na to spomínajú s dosť veľkým šokom, o to viac však sa z toho dnes tešia. Program, hry, atmosféra, niečo skvelé. Animátori a animátorky, ľudia, ktorí tam prišli slúžiť. Skrátka kus niečoho veľmi pekného a možného. Aj vďaka nemu, mužovi, ktorý pozvánku na svoj prvý tábor, kde bol ako animátor dostal v krčme pri borovičke, pive a cigaretke...
A na záver ešte zopár ďakujem jemu a aj im, úžasným mladým ľuďom z malého mesta na Záhorí za ich veľké srdcia... Za prijatie, za každodennú kávu ráno, za spoločnú modlitbu, za čítanie zo svätého písma, za nadšenie, za stále úsmevy na tvárach, za radosť, ktorú šírili okolo seba, za pokoj, za pokoru... za neho, toho, ktorý je ich priateľom... a hlavne za don Bosca, ktorý opäť pokračoval sen o šťastí mladých aj v nich a cez nich.
Mladí sú našou budúcnosťou.