Usmievavé tváre

Autor: Róbert Flamík | 11.9.2013 o 9:29 | (upravené 11.9.2013 o 9:45) Karma článku: 10,60 | Prečítané:  435x

Zopár krát sme sa stretli. Ona a on. I po mnohých rokoch spolu. Cez všetko, čo ich stretlo, si zostali verní. Vlastne verní láske, ktorú sľubili Bohu už tak dávno... Pár slov o tých, ktorí nezanevreli na život, na lásku, na seba...

Niekedy ich stretám. Idú spoločne. Malý psík ich sprevádza a kráčajú... Zopár krát sme sa zarozprávali. Dozvedel som sa všeličo z ich života. O ich manželstve, o ich deťoch... A vlastne tu mi prišlo z toho celkom zle...

U nás na cintoríne odpočíva niekoľko mladých ľudí. Medzi nimi aj ich dcéra... "Mali sa už brať. Bolo to o niekoľko dní. Slávili rozlúčku s kamarátkami. Nevieme ako sa to stalo, ale nešťastne vypadla z balkóna a zabila sa."

To mi hovorí on, jej otec. O nejaký čas stojíme pod tým balkónom...

Zničila ich táto rana? Neviem... Prečo sa to stalo? Neviem... Zostala v nich tá bolesť? Určite.

"Páči sa nám ako pracujete s mládežou. Som rád, že to tu žije. Je to krásny pohľad. Veľmi sa z toho teším." Toto mi hovoril on, jej otec, keď sme sa stretli na našom sídlisku, niekde medzi cintorínom a tým balkónom...

Teším sa znova na nich, keď ich stretnem. Ich tváre spája úsmev, ten, ktorý sála priam zo srdca a vyžaruje nehu, súcit, porozumenie, nádej a hlavne lásku... Tú najpotrebnejšiu, tú ktorú ani smrť nezastaví, tú, ktorá verí v Boha, v nebo..., v tú ktorá verí v stretnutie so svojimi drahými... tam Doma.

Verím v nádej.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.


Už ste čítali?