Tma. Chlad. Zima... A čo ešte? Čo rezonuje v našich srdciach? Sklamanie, hnev, smútok... Alebo... Často krát sa akoby vidíme len zlí, odsúdenia hodní, ponížení, sklamaní, porazení... Prečo? Je za tým to, že sme sa sklamali, znechutili, vzdali? Niekto nás obral o radosť, o chuť žiť? O sny? Prečo?
Dnes vám túžim ponúknuť len jednu modlitbu. Len pár slov, pár myšlienok na podelenie sa... Ak chcete...
Ďakujem Ti, dobrý Pane za tých mladých, ktorých stretám. Nie sú dokonalí (na šťastie), ale v ich srdci je krásna túžba po láske, po prijatí, po nádeji. Ďakujem Ti za ich sny. Keď mi o nich hovoria, veľmi sa tomu teším, lebo vidím ako snívajú o rodine, o krásnych vzťahoch, o tom, že "to bude dobré", o svojich úspechoch, o tom, ako niečo pekné vytvoria, zanechajú... Ďakujem Ti aj za ich padania, padám vtedy spolu s nimi... A aj za ich vstávania, nevyrovná sa tomu ani krása hviezdnatej oblohy, či prvé ranné lúče... Ďakujem Ti aj za ich radosť, hoci, niekedy je vykúpená smútkom, či sklamaním z toho, že sa im nedarí byť takými akými by si priali byť... Ďakujem Ti za ich nádej, ktorú majú a hlavne za ich lásku. Lásku k Tebe (ešte sa Ťa len učia spoznávať) za lásku ku sebe samotným (krásna hodnota sebapoznávania sa a sebaprijímania) a za lásku ku iným ako službu i obetu. A teda, ešte raz Ti ďakujem dobrý Pane, za nich...
Verím v mladých.
