Hrávame spolu basket. Je tam aj ich triedny. V podstate je to krúžok, a tak som aj rád, že si s nimi môžem zabehať, zaspomínať na časy, keď mi to azda išlo trochu lepšie v tejto skvelej hre. Tak to bolo aj túto stredu. Zahrali sme si dobre. Bol to super zápas. Aj sme sa nasmiali, aj si zabehali a dokonca po dlhej dobe náš tím aj vyhral. Lenže to nebolo všetko...
Po zápase sme sedeli v šatni. Triedny učiteľ, chalani a ja. Len tak sme žartovali, keď prišla téma na jedného ich spolužiaka, ktorý kedysi hrával a občas príde. Typ z rozbitej rodiny, kde sa o neho starajú len veľmi málo, v škole slabšie výsledky, nebaví ho až tak veľa vecí, musí užívať ešte aj nejaké lieky. Pred časom som na ňom videl snahu, teraz však to nejako upadlo. Dvojka zo správania... Chalani ho spomínali. Nie v zmysle nezáujmu, či ľahostajnosti, ponižovania alebo výsmechu, skôr naopak. Hľadali spôsob ako mu pomôcť. Výjde to? Neviem. Ale ako ich tak poznám, túto snahu len tak za hlavu nehodia.
Deviataci. Takí sú starí. A opäť som sa mohol od nich učiť. Nelámať palicu, nesúdiť, ale učiť sa slúžiť a dávať nádej. Verím, že ak na tejto ceste bude kráčať aspoň zopár ľudí, bude svet o čosi krajší a šťastnejší.
Verím mladým a prajem vám pokojné dni.