Mal som asi pätnásť a otázky v mojej hlave už vtedy boli stále prítomné. Pýtal som sa, či to smrťou naozaj končí, ako je to možné, kam sa poberiem a hlavne prečo som tu... Viera v Boha v tom čase bola pre mňa záležitosťou peknej tradície, zvyku, ktorému som nerozumel, ale rešpektoval. Ale napriek tomu, že som chodil do kostola (ako to spojenie zaváňa minulosťou...), bál som sa... Toho, čo príde potom a či tam vôbec niečo je a čo ak je to koniec... Otázky, pochybnosti, neistota...
Prečo teda dnes o tom túžim písať? Dnes už ako troška starší, hoci si nemyslím, že veľmi múdrejší, verím. Verím. Verím v to, že smrť nie je koniec, že nenávisť nie je logika bytia a že strach nie je cesta. Prečo? Ťažko sa to možno bude chápať, ale ja som ho stretol. Koho? Ježiša. Ako? V láske, ktorá mi je liekom a nie bremenom, požehnaním a nie trestom, nádejou a nie zúfalstvom. Ako? Ako? V tom, že ma stretla sama. Ona. Božia Láska a jej pokoj a uzdravenie. Ako? V láske, ktorá ma vyviedla z výčitiek, strachu a hlavne zúfalstva. Ako? Cez ľudí, cez krásu tohto sveta, cez možnosť slúžiť a hlavne byť.
Včera pri večernej svätej omši som sa pýtal jedného nášho miništranta počas príhovoru, čo to pre neho znamená, že Ježiš vstal z mŕtvych. Najprv sa na mňa len pozrel a potom o chvíľu do mikrofónu pred plným chrámom mladých, rodín i starších povedal "Všemohúci Boh to tak zariadil." Možno vám táto odpoveď príde lacná, ale pre mňa je zdrojom šťastia, ktoré túžim odovzdávať ďalej. Presne taký aký som a presne tam, kde som a presne tým, s ktorými sa stretám, čiže najmä mladým. Ako? Porozumením, prijatím, vypočutím, vcítením sa, dobrotou... Verím, že toto je Ježišova cesta a som šťastný, že mi dal ten dar po nej kráčať. A verím, že aj mnohým iným, verím, že aj Tebe.
