Mali sme ísť vlakom. Jedna naša kamarátka mal záverčné skúšky na jednej škole. Ale akosi sa to zmenilo a skončili sme pri stopovaní. Jeden mladý talentovaný muž a ja. Na ceste. On v strese, lebo prvý krát stopoval, ja v kľude, veď ak Boh chce... Zastavilo nám auto. Muž troška starší odo mňa. Začal nám hovoriť o svojich synoch, o svojej láske ku ním, o tom, akí sú plní energie, o tom ako mu na nich záleží. Spomínal na krásne časy u saleziánov v Trnave, osobitne na Emila Šafára, spolubrata, ktorý je teraz na misiách. Bolo z neho cítiť, že napriek tomu, že práce je veľa, času málo, on verí v nich a má ich rád. Svojich synov.
Naša kamarátka to skvele všetko zvládla a dala nám aj ochutnať dobroty, ktoré vytvorila. Potom káva s jedným úžasným párikom a cesta domov. Pôvodne vlakom, lenže zasa sa to akosi zmenilo a opäť sme skončili pri stopovaní... Teraz to bolo troška iné. Išiel som s iným mladým mužom. Zastavil nám jeden muž, opäť trocha starší odo mňa. "Ja vás poznám z chrámu." A mali sme opäť skvelý rozhovor. Najprv práca, potom len tak a nakoniec (a to bolo hlavné) jeho deti a osobitne jeho syn, ktorého aj osobne poznám. A znova. Muž, ktorý v rámci svojich možností trávi čas so svojím synom, venuje sa mu, má ho rád a verí mu. Krásne svedectvo.
Jednou zo zvláštností toho celého bolo, že som stopoval s dvomi mladými mužmi, ktorí by po takýchto otcoch veľmi túžili... Obaja veľmi šikovní. Obom však niečo chýba... Kiežby to vedeli ich tatkovia a kiežby im to vedeli darovať.