"Robči, neprídeš zapáliť?" Volá mi jeden drahý mladý muž. Išiel som. Sedeli sme spolu na našom sídlisku. Popíjali, pofajčievali a debatili o zmysle života. O jeho veľkom rozhodnutí milovať tých, ktorí sú mu drahí napriek bolesti, ktorú teraz tak veľmi nosí vo svojom srdci. Bavili sme sa o dobrote ľudského srdca, o nádeji, o nebi... Bolo to smutné, krásne i veselé zároveň. Hovorí mi "ja asi nikdy nebudem kresťan a ani veriaci." Nič sa nemení. Je môj priateľ.
Potom sme sa stretli s ďalšími. Zvyčajne v piatky večer sa stretám so skupinou mladých. Dnes nemohli. Boh mi poslal iných. Mladých a dobrých. Hrali sme spolu ping pong, spravili si čaj, jedli koláče od jednej našej animátorky, ktorá sa s nimi veľkodušne podelila. Jedli huspeninu od dvoch dobrých ľudí, ktorí tak veľmi túžia po vnúčikovi, ale ich dcéra už dva razy potratila... Jedli trubičky od muža, ktorý takmer zomrel na rakovinu. Dnes je tu a slúži tak ako vie. Hrali na gitaru, smiali sa, vzájomne sa povzbudzovali, búrali bariéry predsudkov a strachu... Na konci mi jeden vraví "zahraj nám jednu šaštínsku.." A tak som hral pieseň o ľudskom srdci, o domove, o láske, o prijatí... Na konci požehnanie a potlesk a "vidíme sa".
Sedíme hore na fare a zrazu mi ten, ktorý sa ma pýtal, či som šťastný "len tak" a "medzi rečou" hovorí "a to si vedel, že ma môj otec škrtil?" V tom momente som vypol notebook a pýtam sa prečo? "Povedal som mu, že sa o nás nestará. Dá nám peniaze, ale nie lásku. Žiaden cit. Sestre sa neozval vyše pol roka a pritom ho moja mamina tak veľmi ľúbi." Na toto sa ťažko hľadajú slová...
Potom jeden podnik kam chodím s mladými. Rozhovory o ich snoch, o referende, o peniazoch, o ľudskom srdci, o živote...
Verím im a verím, že sa oplatí im veriť a veriť v ich sny. Máme sa veľa čo učiť.
Ďakujem Ti za nich.
S úctou. +
