Na linke života

Autor: Róbert Flamík | 25.2.2015 o 9:19 | Karma článku: 8,00 | Prečítané:  699x

Mal som zvláštny telefonát. Bolo to v jednom pube, kde sme boli spolu s mladými. Mnoho rozhovorov, ale o tom inokedy. Skôr by som chcel ďakovať Bohu, že ten chlapec, čo mi volal, ešte žije.

Každý má asi svoje temné chvíľky. Na niekoho doľahnú viac, na niekoho menej. Ktovie prečo a kedy? Toto som ešte nepochopil. Asi aj on mal ten piatok okolo jednej ráno takú chvíľku. Zvyčajne mám phone vypnutý, ale tento raz Bohu vďaka nie...

"Robo, mňa to už nebaví. Ja končím. Nemám tu prečo byť." Toto bolo veľmi drsné. Hovorili sme. Snažil som sa s ním udržiavať kontakt. "Ako to vyzerá tam hore?" Odpovedám mu, že je to tam plné radosti, svetla, nádeje, nehy, dobrých ľudí... Prosto krása. "A tam dole?" Smútok. Zúfalstvo. Beznádej. Prázdnota... Ešte pár slov a zložil. Hneď so mu písal, že mi na ňom záleží, že ho mám rád. A od neho správa, že to nemá zmysel... Modlil som sa. Prosil a písal. Jednu za druhou. Až kým sa mi neozval a nezdvihol znova svoje srdce k nádeji. Bohu vďaka.

Koľko je toho podstatného v našich životoch? Koľko vecí potrebujeme, aby sme si nimi naplnili srdce? Koľko peňazí zaplatí ľudské šťastie? Koľko slov nám naozaj dá znovu chuť vstať a žiť? Koľko? Dnes ďakujem za novú nádej pre neho a verím, že i pre iných.

S úctou.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.


Už ste čítali?