Sadli sme si len tak. Robili sme dnes večer u nás turnaj v stolnom futbale. Tak do dvadsať mladých. Najprv krátka modlitba, príspevok a potom hra. Mastili ako o život. Prišli aj kamaráti zo skate parku, veľmi si ich vážim pre ich krásu a ich ľudskosť. Hrali si. Basa, bicie, gitara. Skvele. Od prvého razu sa riadne zlepšili. Pomaly sme sa rozchádzali. Išli sme ešte na jednu. A tam som spoznal jedného mladého muža, ktorého som videl asi tretí raz vo svojom živote a rozhovoril sa...
"Mám dvadsať šesť. Mám dve deti. Moja manželka zdrhla, keď sa narodil druhý. Volajú sa Markus a Matias. Chodia teraz do škôlky a starší z nich pôjde o rok na základku. Ušla... Nechala nás samotných. Brala piko, pichala si do žíl... Ušla. Nechala nás samotných. Ja robím na stavbách, starám sa o nich. Moja mamina mi pomáha. Oco mi zomrel v novembri... Tiež som rok bral ťažké drogy. Pichal som si. Predával som, dalo sa na tom zarobiť, ale aj som to rýchlo minul. Je to preč.. Vieš prečo? Raz v noci som prišiel domov a povedal som to mojej mame. Plakala. Prvý raz. Prvý raz... Chcela ma dať na liečenie. Povedal som jej, že s tým prestanem. A prestal som. Úplne. Kvôli jej slzám. Tie ma zachránili. Je to hrozné chodiť po pohreboch svojich kamarátov. To bolí... Dnes píšem o tom všetkom, starám sa o svojich synov. Nie je to ľahké, ale je to dobré. V Boha verím... "
Toľko "len" pár úryvkov z jeho príbehu. Muž. Jeden z nás. Plný nádeje verím. Hrdý na seba, na svojich synov, na svoju maminu. Muž so životom pred sebou a so životom v očiach. So životom...
Ďakujem Ti za neho.
S úctou.