Malí chlapci. Jeden piatak a jeho mladší brat, tretiak. Hrali futbal ako o život. Bolo s nimi super si zahrať. Keďže som ich nepoznal, tak sa som sa ich troška pýtal na ich život... "Presťahovali sme sa sem z mesta. Sme traja bratia. My dvaja starší a maličký je doma. Mamina žije s priateľom." Spýtal som sa aj na ich otca. Slová asi jedenásťročného chlapca... "Fetoval. Preto sme sa od neho odsťahovali." To bolo pre mňa už "troška" silné... Ale pýtal som sa ďalej, že čo s ním je teraz... "Asi býva dakde na ulici a fetuje ďalej."
Ktovie čím si zaslúžili takýto osud. Dvaja šikovní chlapci, plný života, energie, odhodlania dostali tú facku už dosť skoro... Ktovie prečo. Posledné slová, ktoré mi povedal boli tieto... "Nechcem ho vidieť." To "nechcem" znelo veľmi bolestivo, i keď pravdivo. Prečo musia riešiť práve toto, keď ešte ani nezačali poriadne žiť?
Zavolal som ich ku nám do pastorka. Učia sa hrať ping pong, hrávajú s animátormi schovku a iné hry, aby nezabudli na to, že sú deti a že sa môžu usmievať, keď vyhrajú zápas alebo v schovke sú poslední nájdení... Aby nezabudli na nádej pre nich, pre ich životy...
Prosím Ťa za nich i za toľkých... Amen
S úctou. +
