O stope k Mamine

Autor: Róbert Flamík | 11.3.2016 o 9:36 | Karma článku: 7,63 | Prečítané:  796x

Pôvodne som mal ísť spojom, lenže okolnosti sa zvrtli inak a už som aj stopoval... Pár slov o tom, ako na ceste človek vidí veľa a naučí sa ešte viac.

Bola to jedna z tých daždivých sobôt vo februári. Stál som tam oproti žabokreckej pumpe s obrazom pre moju mamu, ako darček ku jej narodeninám, modlil sa a nechával na seba dopadať kvapky dažďa. Nebolo to však až tak dlho, lebo čoskoro ma zobral do auta muž idúci do Topoľčian. Cestou sme toho veľa nenahovorili. Skorá ranná hodina, počasie. Cez Topoľčany som prekráčal pozorujúc to množstvo ľudí. Modlil som sa za nich. Za ich rodiny... Hneď ako som prišiel na "svoje" miesto za kaštieľom v Topoľčanoch vidím dodávku a z nej mi máva vysmiaty mladý pár. Snažím sa spomenúť si... A už aj sedím s nimi v dodávke. Leje. A my tam vnútri sa bavíme o nich, o tom, ako sa spoznali, čo robia, čo ich baví, kam idú, po čom túžia... Sú mi krásnou inšpiráciou, veď idem na púť zaľúbených do Šaštína, tak kto by mi mohol lepšie poradiť, než mladí, ktorí sa úprimne milujú?  A tak sa ich pýtam... "Radi by sme boli už rodina. Mali maličké." ... "Poznáme sa už veľmi dlho, vlastne odvtedy, ako sme sa prvý krát stretli na prípravných testoch na strednú školu. Už vtedy som jej písal zamilované správy. Mnoho nás spájalo a spája. Naše umelecké túžby, tvorivosť, niečo pekné pre iných... nové nápady." Cítiť tú podstatnú príchuť bytia. Cítiť ju. V tej dodávke, v tom lejaku... Je tam. Ona. V Piešťanoch ma nechávajú pred výjazdom na diaľnicu. Berie ma muž. Vrbovčan. Pýta sa na ten obraz, čo mám v ruke, čo to je zač... Hovorím mu, že je to dar. Dar pre tú najvzácnejšiu ženu. Pre moju mamu. Necháva ma vo Vrbovom. Na konci mesta, oproti jednému krásnemu kostolíku. Dážď pomaly prestáva a ja sa modlím i ďalej... Zastavuje mi muž. Zaujímavý. Veľmi. Takých nestretnete veľa vo svojom živote. Čoskoro sa bavíme o tom podstatnom. O Bohu. O živote. O nebi. Hovorí mi... "Človek je nešťastný, lebo si pomýlil cestu svojho života, ak ho neupriami k Bohu, nikdy nebude mať v živote radosť." Necítim trpkosť, posudzovanie, či prísnosť. Skôr prežitú skúsenosť. V Brezovej vystupujem. Meníme si kontakty. Lúčime sa... Tak zasa dakedy o Bohu a o inom... Tam dlho čakám. Dlho. Modlitba, čakanie v meste sváka Ragana a  znova čakanie... Pomaly sa zmierujem s tým, že to bude ešte asi dosť dlho, keď ma berú k sebe do auta muž a žena. Zrejme manželia. Cítim ju aj tam. Sú veľmi láskaví a jeden druhého zahŕňajú láskou a pozornosťou. Dopisujem správy blízkym o tom, že mi môžu poslať úmysly na modlitbu, keďže putujem na ozaj vzácne miesto presiaknuté toľkou láskou. Tých prosieb o modlitbu je veľa. V Senici ma zavezú presne tam, kam potrebujem a ja čakám na azda posledné auto. Cítim pokoj. Modlitba, čas, putovanie. Dáva to zmysel. Cesta má svoj význam. Vidím auto a viem, že odbočí, viem, že zastaví, viem, že ma zoberie. Prosto to viem. Modlitba končí a my sa bavíme ako kamaráti. Hovorí mi o sebe, o svojej práci, o priateľke, ktorú miluje... Tá podstatná príchuť bytia... A vezie ma až domov, aby som skôr než pôjdem do Šaštína sláviť svätú omšu pre mnoho mladých túžiacich po láske, radosti a pokoji, skôr než sa budem modliť za všetkých tých mladých i starších, ktorí poslali svoje správy, mohol objať svoju mamu, dať je dar a povedať jej všetko najlepšie a mám Ťa rád.

Pokoj s vami. +

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer má nových podpredsedov, delegáti podporili aj Kaliňáka (minúta po minúte)

Dušan Čaplovič a Pavol Paška končia ako podpredsedovia strany.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?