Je to veľmi šikovné dievča. Svojim spôsobom veľmi odhodlané a rozhodné. Jednoznačne presvedčené o radosti a kráse života. Ale niečo ju trápilo. Lenže, to už je minulosť...
"Boli sme skvelé kamarátky, ale niečo sa medzi nami stalo. Prestala sa so mnou rozprávať a rozpadli sa tie pekné veci medzi nami, zrazu som sa cítila veľmi sama. V cudzom meste a teraz aj toto. Trápilo ma to. Nevedela som, čo ďalej spraviť. Keď sme spolu boli na duchovných cvičeniach (inak je to super čas ticha, modlitby, pokoja, spánku a uvažovania :) ), tak som sa za to celé modlila a premýšľala nad tým..."
Kráčali sme malebnou cestou pomaly sa farbiacej jesene z Banskej Štiavnice do Banskej Belej a ja som počúval ďalej...
"Keď zrazu moja spolužiačka, ktorá bola kedysi mojou najlepšou kamarátkou jedného dňa povedala, že odchádza zo školy, bol to pre nás veľký šok. Profesorka nás nechala samých, aby sme sa s ňou rozlúčili. Všetci šli za ňou, objali ju a popriali jej všetko dobré. Čo som mala spraviť? A tak som prišla ku nej a povedala jej, že hoci by som ju asi nemala objať, že neviem, či by to bolo úprimné, predsa sa však s ňou nechcem lúčiť v hneve... Objala som ju, popriala jej všetko dobré... A vtedy to začalo. Rozplakala sa, poprosila ma o odpustenie a v tom momente sa všetci v triede začali prosiť navzájom o odpustenie a o zmierenie. Bolo to čosi úžasné..."
Toľko jej svedectvo. Krásne. Plné lásky, odpustenia, nádeje... Niečo, po čom tak veľmi túžime. Po pokoji... A ten jej, jej drahým i vám prajem.
S úctou.+