Róbert Flamík
Slzy mužov
Možno paradoxne práve dnes na Veľkonočný pondelok idem písať o tom, ako muži plačú, ale nedá sa mi o tom nepísať...
Salezián. Od 18. júna 2006 kňaz. Nachádzaný Niekym, kto aj k nemu si stále a verne hľadá cestu... S úctou. Zoznam autorových rubrík: Z môjho vnútra, rozličné hlasy, Súkromné, Nezaradené
Možno paradoxne práve dnes na Veľkonočný pondelok idem písať o tom, ako muži plačú, ale nedá sa mi o tom nepísať...
Všetky dobrá som dostal, keď som ich už nevyhľadával zo sebalásky. Slová jedného múdreho muža, ktoré Ťa úplne vystihujú. Tvoje srdce. Tvoj život. Tvoje vzťahy...
Poznáme sa už dlhšie, ale takúto prosbu ešte na mňa nemal. Bola to tá prosba, ktorá duši dáva pokoj a rozhodnosť. Prosba o spoveď. O zmierenie sa sa Bohom, sebou, ľuďmi okolo seba...
Pôvodne som mal ísť spojom, lenže okolnosti sa zvrtli inak a už som aj stopoval... Pár slov o tom, ako na ceste človek vidí veľa a naučí sa ešte viac.
V dnešnej dobe slová typu odpustenie a zmierenie nie sú asi až také aktuálne. Predsa však som presvedčený, že ak chýbajú, chýba tak veľmi veľa... Pár slov o dvoch zmiereniach a odpusteniach, ktoré priniesli pokoj a radosť.
Dlho sme sa nevideli. Odrazu ho vidím pri dverách nášho pastoračného centra ako tam stojí. Pustil som ho dnu. Pár slov o nádeji v to, že jeden ľudský život je krásny.
Ako salezián a kňaz sa občas ocitnem na rôznych miestách a počúvam rôznych ľudí. Najmä mladých a ich príbehy. Tento bol jedným z vôbec najzvláštnejších a najkrajších, k akým som sa vôbec mohol dostať...
Zažil som už pri stopovaní všeličo, ale toto bola pre mňa jedna z najsilnejších skúseností. Bolestná, ale aj preniknutá nádejou.
Bolo to pred pár dňami. Správy s prosbami o modlitbu... Modlili sme sa spolu a dopadlo to dobre... Pár slov o tom, ako je dobre, že život pokračuje...
Veľmi vzácny mladý muž. Plný odhodlania v živote niečo dokázať. A predsa som presvedčený, že jeho veľkosť je v jeho srdci, v ktorom je toľko lásky. Jedno podelenie sa o veľkosti lásky a srdca človeka.
Stretol som ich na umelom trávniku neďaleko nášho pastoračného strediska. Hrali futbal. Pridal som sa ku ním, zarozprávali sme sa... o tom peknom i bolestnom. Pár slov z ich príbehu.
Bolo to v túto sobotu. Boli sme sa len tak prejsť s partiou kamarátov do lesa. Na naše obľúbené miesto, možno nič veľké sa nestalo, ale mňa to chytilo za srdce, tak pár slov o jednej kytici a o jednom skvelom mladom mužovi...
Sobášil som ich možno pred rokom. Spomenul som si na nich, na ich krásne svedectvo, na ich sľub, na ich lásku a rád by som sa s vami podelil o niečom krásnom, čo ma na nich oslovilo.
Bol to pre mňa skutočne veľmi silný moment. Boží i ľudský. Nečakaný dar pre toho muža, ktorý po toľkých rokoch zatúžil po odpustení a pokoji...
Môj veľmi dobrý kamarát. Správny muž. Manžel, otec, človek... Naučil ma hrať na gitaru. Ale pár mesiacov dozadu som sa dozvedel o tom, že je na tom zdravotne dosť zle a tak som ho išiel navštíviť... Operácia miechy, nádor...
Opäť som raz mohol byť svedkom toho, že dobro je príťažlivé. A dobro v podaní mladých je viac než očarujúca a reálna skutočnosť, ktorá stojí za to, aby bola spomenutá...
Toto svedectvo vo mne zostalo veľmi dlho. Silný muž. Manžel. Otec. Pokojný pohľad plný vnútorného odhodlania a odvahy. Pár slov o ňom...
Mal som tam ísť do ticha. Zastaviť sa. Počúvať seba, počúvať Boží hlas. A ako inak, než stopom. Bola to pre mňa opäť veľká škola ľudskosti. Tie príbehy... Pár slov o tom celom.
Sympatický mladý muž. Predvčerom sme sa videli po prvý krát. Oslovila ma jeho túžba znova vstať. Bojovať o svoj život, o jeho krásu, o jeho zmysel.
Zažil som ho veľmi intenzívne na jednej oslave. Nebola to typická oslava. Bolo to niečo výnimočné. Čím? Pretrpenou bolesťou premenenou na vzájomnú lásku. Pár slov o tom celom...