Boli sme spolu na chate. Toto slovné spojenie veľmi ľahko môže evokovať niečo negatívne alebo prinajmenšom prázdne, či vyprázdňujúce. Toto bolo však úplne iné...
Najprv podelenie sa s jedlom, spoločne. Potom spoločná sv. omša, kde sme zistili ako veľmi potrebujeme čas ticha a modlitby. A potom hra, nechať sa viesť. Dôverovať tomu druhému, že ma nesklame, neklame, nezradí... Ako cesta života. Toľko úsmevov i radosti počas spoločného času, hry, zdieľanie sa, modlitba, ticho, oddych... A podelenie sa dvoch mladých so svojím životom s týmito pubertiakmi, pre mnohých „deťmi“. A radosť z odpustenie hrôz vnútri, nádej a vykročenie vpred... pre ich rodiny, blízkych, kamarátov. Stále hore.
Naivita? Idealizmus? Nemožné?
A prečo nie to, po čom túžime všetci? Po živote v plnosti, v prijatí, v nádeji a nie v strachu?
Prečo neuveriť ak uverenie sa núka ako odpoveď na túžby srdca?
Veríme, pomôž našej nevere.
