Bolo si mi takmer symbolom môjho detstva a rannej mladosti. Vždy sme sa lúčili, dlho si kývali a tešili sa, kedy sa zasa uvidíme. Tváre mojich bratrancov – kam vás zavial vietor života..., môjho strýka, ktorého sme stále volali „strýček“... Naše lapajstvá s bratrancom Silvom... prvé facky za našu detskú neposlušnosť... fazuľová polievka každý piatok... pole, práca, detstvo...
A už si v šrote. Rozbité... Zničené...
A život? Kráča ďalej i bez teba žltá stará Lada 1300. Kráča, či skôr letí...
Pani, ktorá spomína na dospievanie svojich detí, na ich prvé krôčiky, na to ako sú teraz od nej preč, ako sa za nich modlí a dúfa, že na ňu nezabudnú... Miluje...
A žena, ktorá hoci sama nemôže mať deti, predsa veľkodušne dáva svoj čas iným deťom (a nielen čas...), ale hlavne srdiečko mamičky, hoci sama len túži ňou sa stať...
A toľkí a toľké, ktorí si volia cestu pravdy a nádeje, že predsa len To Dobro zvíťazí. Menia svet svojho srdca láskou a ňou menia realitu.
... a na záver, ako som písal tieto riadky z okna som videl ako sa na naše sídlisko z nášho kríža pozeral čierny drozd... Ktovie, čo si o nás, drahí priatelia, myslel on v tej svojej vtáčej hlavičke... Želám vám pekné dni. Boh je dobrý. Verím.