Krátky rozhovor pri obede s mužom, kňazom, ktorý svoje najkrajšie roky venoval službe Rómom. Takmer 14 rokov intenzívnej činnosti medzi nimi. Slúžiaci... Verí, že do nich treba vkladať čas a ešte aj dnes sa venuje správe jedného internátu pre nich: „Je potrebné sa im venovať a pomáhať im odkrývať ich dobro, ich talenty...“ Verí v nich. Slúži im. Muž s pokojným pohľadom, ktorý mal sny... „Chcel som, aby sme mohli medzi nimi bývať, na sídlisku, kde žijú. Mal som všetko vybavené, lenže môj predstavený ma potreboval inde... Tak som vrátil kľúče od domu. Toto bolo pre mňa veľmi ťažké. Ale ideme ďalej.“ Nie smútok, nie sklamanie, nie strach, ale odhodlanie, nádej a túžba bojovať o šťastie tých, ktorí sú na okraji...
„Ako sa máš?“ Pýta sa ma ďalší z nich. Dávam odpoveď, že dobre. A on dodáva: „tak to má byť, netrápiť sa, učiť sa prijímať život tak, ako prichádza a vedieť sa z neho tešiť.“ Múdrosť muža, ktorý istý čas svojho života strávil v chudobnej krajine ako misionár a keď sme sa ho pred istým časom pýtali, či by bol ochotný sa tam vrátiť, jeho odpoveď bola: „aj hneď“. Muž, z ktorého vyžaruje príťažlivý pokoj a radosť... Zamilovaný do Krista a milujúci ľudí, ktorým slúži...
Ďakujem dobrému Bohu za týchto ľudí, ktorí sú aj pre mňa znamením života a nádeje. Nositelia dobra a lásky.