„Modlitba mi dáva silu. Božie slovo...Verím.“
Keď mi včera večer rozprával svoj príbeh, bolo mi z toho hodne ťažko. Prečo? Kládol som si túto otázku, veď sa snažil konať toľko dobra, veď nerobil nič zlého, slúži iným... Prečo takéto rany?
„Znova som sa naučil žehliť, prať, variť i piecť. Nie žeby som to predtým nevedel, ale teraz som to znova objavil.“ Ráno ma pozval na raňajky. Párky, horčica, chlieb... Biela káva ako má rád. „Tu máš med a toto je broskyňový džem, to ešte moja Mária robila. Vidíš, ako to poctivo robila? Keď urobila džem, otočila to naopak, a tak je dole vákuum.“ Dali sme si spolu. Pri raňajkách mi rozprával o modlitbe ku sv. Brigite, ktorú sa začala modliť jeho pani. „Nerozumel som, prečo sa to začala modlievať. Veď tú knihu sme mali už roky doma. Teraz chápem a verím, že už je spasená.“
Silné podelenie, silné stretnutie. Mnoho slov a oveľa viac pocitov. Od bolesti, cez smútok a strach ku nádeji. K nádeji...
Priatelia, verím, že sme povolaní k životu a nie ku smrti. Máme byť v tomto svete nositeľmi tej krehkej iskričky nádeje, ktorá tlie v našom srdci. Toto dáva zmysel nášmu bytiu. Bez tohto motívu to tu nemá zmysel. Verím.