Dnes by slávila už svoje tretie meniny. Ty už vieš ako vyzerá a aj ako sa má. Určite to je riadna kočka po svojej mamine. Tri dni pre pohľadom do tohto sveta si si ju chcel vziať, aby sa tešila s Tebou a s toľkými... Keď som mal vtedy ísť domov a hovoriť niečo svojej sestre, jej manželovi, blízkym... nuž priznám sa Ti, drahý Bože, nebolo mi všetko jedno a veľmi som sa bál... Keď som však prišiel domov a videl svojich drahých, ako sa zomkli a nepoddali sa zlu a smútku! Nemal som slov... Hoci v srdci mi stále rezonuje otázka môjho otca: „Prečo, Robi?“, verím, že už dnes hoci nevieme prečo, veríme, že je šťastná...
Tak ako Jurko, pri ktorého kríži som dnes bol. Chcel ho tam osadiť skôr, ale smrť si ho našla, naša verná sestra. A Ty, Priateľ si prijal jeho, priateľa toľkých k sebe, do svojho neba, aby bol šťastný, hoci jeho blízki majú v sebe toľko tých „Prečo, Bože?“... Verím, že Ty vieš...
Smrť, bolesť, utrpenie, skaza... to všetko nás drví a ničí. Čo s tým spravíme? Kam posadíme svoje srdce? Do vlaku smerom k peklu opustenosti a zúfalstva alebo na nebeskú linku plnú nádeje? Aj dnes máme príležitosť po sebe zanechať čosi dobré a pekné, čosi, čo v tomto svete bude pre iných spomienkou na nás, na našu snahu milovať...