V piatok ma jeden mladý muž z nášho centra poprosil, či by som s ním nemal chuť ísť v sobotu na jeden hrad, neďaleko od nás. Ako inak, než stopom...
A tak sme sa spoločne vybrali. On a ja.
Najprv to bolo stretnutie s mužom, ktorý si kvôli nám nadišiel asi päť kilometrov, aby nám mohol pomôcť. Potom nás čakalo dlhé čakanie, ktoré sa zdalo bez konca a na takmer najhoršom mieste, na akom som v živote stopoval nám zastalo auto. Vlastne ani nie nám... Ten starší pán zastal, aby si troška oddýchol. Prišli sme k nemu, poprosili ho o pomoc a on vďačne, hoci asi aj s troškou obáv nás zobral do svojej Fábie.
Na hrade bolo skvele. Krásne počasie. Príroda pod nami, nové miesta, spoločná modlitba za našich drahých priateľov a priateľky, rodiny... obdivovanie stáda srniek a cesta domov.
Stáli sme tam asi hodinu a pol. Už sme sa len smiali. Bola zima, ale kdesi vnútri blčal plameň priateľstva a radosti z toho, že sme tak veľa dostali. Po istom čase, keď sa pomaly, ale isto deň schyľoval k podvečeru sme sa vybrali ďalej. Vykročili sme a pred nami bola kaplnka. Pomodlili sme sa. O niekoľko chvíľ nám zastavilo auto. Starší pán. Pofajčieval a mal chuť sa rozprávať. Po čase sa ma spýtal, čo robím a po chvíľke sme sa skamarátili. Porozprávali sme o svojich životoch a bol som veľmi rád, že som ho mohol počúvať. Zastavil nám až pri našej fare a podali sme si ruky.
Dakedy sú to okamihy, ktoré sa už nikdy nevrátia. Dakedy sú to chvíle, ktoré akoby boli pripravené práve pre nás, aby sme ich zažili a uverili. V čo uverili? V poslanie života, ktorý je preniknutý radosťou práve z toho, že môžeme prijať pomoc od iného, aby sme aj my mohli byť na pomoci jemu. Nie je skvelé učiť sa tešiť z toho, že hoci sa nám vidí, že bremená v našom srdci sú také veľké, predsa na ne nie sme sami? Verím v silu šťastia, ktoré je nám darované milujúcim Ježišom, ktorý nás nenecháva nikdy samotných a ani opustených, práve preto, lebo sám zakúsil, čo to značí bolesť a samota už vo chvíli svojho príchodu na tento svet.
Prajem vám pekný Advent.
S úctou.
