Stáli sme spolu s mojou vzácnou priateľkou M. na jednom mieste za Ž. Mali sme jeden sen (viac o ňom v predchádzajúcom blogu). To miesto, kde sme čakali bolo veľmi zlé. Mali sme malú šancu dostať sa stadiaľ preč. Nikto nám nezastavoval a tá mrazivá zima išla pekne pod kožu. Čo s tým?
„Nevrátime sa radšej na lepšie miesto, kde by sme ľahšie mohli chytiť stopa?“ Dal som jej jednu zvláštnu úlohu v súvislosti s touto otázkou. „Skús to preniesť do duchovnej roviny a potom, keď prídeš s odpoveďou, pohneme sa ďalej.“
Išla premýšľať. Mimochodom je veľmi hĺbavá...
Vrátila sa o chvíľu (tá zima bola totiž naozaj dosť krutá a vtedy to asi aj rýchlejšie „páli“).
„Myslím, že niekedy by sme mali v živote opustiť miesta, situácie a ľudí, ktorí nám spôsobili bolesť alebo ktorým sme my ublížili. Veď nemáme byť smutní! Máme byť šťastní. Nie je to tá jednoduchšia cesta?“
Ani som nestihol dopovedať, keď sa tam zrazu „zjavilo“ auto. Prosil som ho, či by nás nezobral do B. Zobral nás nielen tam, ale omnoho ďalej a bližšie ku šťastiu... Ale o tom zasa nabudúce.
Boh sníva naše šťastie. V Ježišovi sa stáva úplne zraniteľným a nesmierne krehkým. Pýta sa nás, prosí nás o lásku. Ako odpovieme? Túži nám darovať krásny a šťastný život. V tomto čase ešte intenzívnejšie a s väčšou láskou.
Prajem vám pekný Advent.
S úctou.