V živote každého z nás prichádzajú mnohé búrky, ktoré rozbíjajú naše istoty. Odrazu sa ocitáme úplne nahí a bezmocní sami pred sebou a máme strach pozrieť sa do zrkadla a vidieť svoju tvár. Sme síce nažive, ale vnútri z nás už život vyprchal. Čakáme. Prejde to? Alebo ostaneme naveky ponorení v tme svojich bolestí, vo svojej bezmocnosti?
„Ako sa máš, priateľu?“
„Ako sa máš, priateľka?“
Počuli ste už niekedy tieto slová úprimne vyslovené z úst niekoho z vašich blízkych, z úst niekoho, koho si ceníte nie pre jeho tituly, dary, peniaze, krásu, ale preto, že má o vás záujem a starosť? Aké to je vedieť, že uprostred sveta tak veľmi zameraného len na to povrchné a prázdne, utekajúceho niekam nevediac kam a uprostred sveta nášho vnútra je aspoň jeden človek, aspoň dvaja ľudia, aspoň pár blízkych, pre ktorých nie ste len číslo v dave alebo len ľudský zdroj, ale človek, priateľ zranený a ranený toľkými hriechmi, pádmi, bolesťami, a predsa hoden lásky a prijatia? Aké to je cítiť sa bezpečne, prijatý a hlavne milovaný?
Akého človeka si skutočne ceníte?
Toho, ktorý vás neopustí, nevysmeje, nezradí, neponíži, ale naopak prijme, povzbudí a hlavne prijme s láskou a záujmom.
O tom sú podľa mňa aj Vianoce a o tom bol aj celý minulý rok.
Boh je ten veľký Boh, Stvoriteľ všetkého a všetkých, Pán neba i zeme, všetkej krásy okolo nás a má o nás záujem, prijíma nás a má nás rád. Ako nám to dokazuje? Tým, že aj tento rok nám dal svoje Srdce, svoju najväčšiu lásku, svojho milovaného Syna, lebo my mu nie sme ľahostajní. On, Boh v Ježišovi túži zdieľať náš život, naše sny, naše pády, rany, bezmocnosť, bolesti, všetko... Túži byť naším Priateľom, ktorý si nás nadovšetko cení.
Aká bude naša odpoveď?
Boh už ju povedal a je ňou bezhraničná láska ku nám, drahé priateľky a drahí priatelia.
Prajem vám pokoj, radosť, nádej a hlavne lásku, aby vaše srdcia zažívali to, že sú prijímané a milované. Všetko dobré v novom roku.
S úctou.