"Nebola som ešte stopom nikde. Nešli by sme dakedy?" Pýta sa ma jedna kočka, moja kamarátka, ktorá má rada dobrodružstvá a bláznivé nápady. "Tak poďme zajtra." Mali u nich maturity, mala voľno, ja doobeda tiež a tak sme sa vybrali... Pôvodne to mali byť Levice, kde študuje ďalšia naša kamarátka, s ktorou sme išli tiež minule stopom, ale tam. Potom to boli Topoľčianky... A nakoniec, keď sme sedeli v aute a dostali sme ponuku ísť do Rajeckej, tak sme išli tam...
Najprv klasika. Len tak, pár slov o tom, ako to ide, veď viete... Potom už za Kľakom sme sa začali dostávať kúsok ďalej. "A robíte aj prímestské tábory?" Táto otázka ma zarazila. Veď som nehovoril, že som kňaz (hovorím to, až keď sa ma spýtajú). "Áno, robíme." "Tak mal by som pre vás ponuku tam od nás..." A už to začalo. Potykanie si, vymenenie si kontaktov, mimochodom, uložil si ma ako "stopár kňaz"... A skamarátenie sa s ním, s Ľubom, kuchárom a manažérom jedného hotela spojeného s krásnym areálom... Čo dodať? Ďakujem Ti...
Pár chvíľ v Rajci a cesta domov. Opäť prichádzal dážď a my sme sa mu opäť vyhli, tým, že sme sa dostali do ďalšieho auta. Také iné. Muž, ktorý v ňom sedel vyžaroval sebaistotu a pokoj. Veľký nadhľad. Hovoril nám o sebe, o tom, ako prestopoval polku Európy, ak nie celú... O svojej práci teraz na jednom horskom hoteli.. "Neviete si predstaviť tú krásu, ráno o šiestej stáť tam hore, to je nádhera." Spýtal som sa ho na prácu, či si zarobí a či sa mu to oplatí. "Ani jedno, ani druhé, ale mám z toho radosť. Mám radosť z toho, že zanechávam za sebou kúsok krajšieho sveta a aspoň zopár šťastnejších ľudí..."
A tak...
