Muž, ktorý bol vzorom pre svojho mladšieho brata. Muž, ktorý bol v službe iným. Muž, ktorý veril v dobro a konal ho verne a veľkodušne. Muž, ktorý bol dobrým synom svojich rodičov. Muž, ktorý bol dobrým otcom malého Lukáša a dobrým partnerom svojej drahej. Muž, jeden z nás...
Čo by som ešte mohol o ňom napísať. Asi hlavne to, že som ho nepoznal osobne, ale len z rozprávania. Asi najmä to, že bol do poslednej chvíle tým, ktorý veril v dobro. Asi to, že bol vzorom, priateľom, oporou... Asi to, že chýba...
Jeho rodina mi je drahá. Spoznali sme sa tak zvláštne. Cez bolesť. Niekedy sa pýtam, prečo nás až ona spája. Prečo sme voči sebe takí zlí. Prečo sa nevieme mať radi... Chyby dopadajú na nás a je len a len na nás, či budeme búrať a ničiť alebo budovať a sadiť. A tu vidím nádej. Ako salezián, ako človek, ako kňaz.
Ľubo, bdej, prosím nad nami a hlavne nad Tvojimi najdrahšími.
S úctou.