Mali sme mať u nás koncert, jeden spolubrat a ja. Gitary pozapájané, miky nachystané, texty, všetko ako má byť. Plný kostol ľudí, nízky vekový priemer, kopa mladých, sviečky, atmosféra, všetko... A zrazu dvadsať minút do začiatku taká prosba... "Je tu jeden muž, rád by šiel na spoveď, ale nebol už veľmi dlho. Dalo by sa?" Šiel som pohľadať nášho staršieho spolubrata, keď v tom stojím pre vysokým a pevným mužom v najlepších rokoch... "Mohol by som ísť, prosím na spoveď, ale nebol som už veľmi dávno... Je tomu dvadsať sedem rokov." Neváhal som...
O jeho vyznaní hriechov písať nebudem, nemôžem a nechcem. To všetko je už rukách Božieho milosrdenstva. Tam je to v bezpečí. Čo ma však úplne dojalo a rozcítilo, bol ten moment, keď mu pri slovách rozhrešenia "... odpustenie a pokoj" začali tiecť slzy po tvári. Aké to boli slzy? Verím, že slzy nádeje, pokoja, nového začiatku, novej cesty... Po rozhrešení som ho objal. Cítil som sa taký malý pri tom všetkom... Verím, že sa mu viac darí a že jeho život ide cestou dobra.
Ďakujem Ti za tento zázrak. Zázrak nádeje.
S úctou. +
