Prehodili sme pár slov. Kedysi ku nám chodieval. Muzikant. Šikovný. Mal talent a bavilo ho to. Poznal som ho ešte odvtedy, keď bol na základke. Potom sa niekam podel. Zmizol. Všeličo asi zažíval a kade tade pochodil. Po tých cestičkách, čo nie vždy vedú ku krásnemu a hodnotnému životu...
"Všeličo som o Tebe počul..." Po tom ako som ho privítal. Mal som o neho starosť. Modlil som sa za neho a bol som rád, že prišiel... "Hej, viem..." Skromne a s pokojom odvetil, "Ale už som s tým prestal..." Ťažké drogy... (koľkí tam končia svoju cestu...). "Veľmi veľa mi to dalo a veľmi veľa mi to vzalo z môjho života." Toto boli pre mňa veľmi silné slová, "Ale dnes som už v poriadku. Pracoval som v zahraničí a opäť sa chystám do ďalšej práce." Cítil som z neho radosť a chuť žiť. Nádej a odvahu. Túžbu snívať a žiť krásny slobodný život.
Potom si išiel zahrať do našej hudobky. Po dlhšej dobe. Ktovie, kedy sa zasa objaví. Verím, že keď príde, bude jeho srdce naplnené pokojom a radosťou a že kroky jeho života pôjdu po cestách nádeje a chuti žiť.
Pokoj s vami. S úctou. +
