Môj veľmi dobrý kamarát, mimochodom skvelý herec, Matúš ma zaviezol do Novák. Šiel som vtedy do Čičmian. Bola krásna nedeľa, plná života a ja som tam stál a čakal, až kým mi nezastavil...
"Ale ja idem len do Rajca." Reagoval na moju tabuľku so značkou ZA. "A kamže?" Oznámil som mu cieľ cesty, malebné Čičmany. "A tam čože budete robiť? Dovolenka?" Snažil som sa mu vysvetliť o čo ide, ale veľmi mi to nešlo... "A čo vlastne robíte?" Nuž klasická otázka s typickou odpoveďou. Navrhol som mu po zistení kto sme a čo sme, aby sme si potykali. Trocha som mu porozprával o sebe, o tom, čo robím, kde som a tak... A potom som nechal priestor jemu...
"Každé dva týždne takto chodím z Považskej Bystrice z svojou dcérkou. Moja manželka odo mňa odišla a na súdoch sme si dohodli, že ju môžem vidieť každé dva týždne, tak už za ňou tak chodím niekoľko rokov, aby sme nestratili puto medzi sebou. Veľmi mi na nej záleží. V tom období, keď odo mňa odišla moja manželka ma to veľmi bolelo, ale nechcel som v sebe cítiť nenávisť. Tá nič nerieší. A potom ťažkom období sa to všetko upokojilo. Spoznal som jednu spriaznenú dušu. Dnes sme šťastní spolu a máme spolu aj dcérku. Život je krásny a teším sa z neho."
Bolo by toho ešte veľmi veľa. O jeho práci i o inom, ale to sa mi už nevidelo také podstatné.
Nie nenávisť, ale odpustenie a láska budujú cesty i mosty ku krásnemu a šťastnému životu. Verím. Pokoj s vami.
