Objednali sme si a debatili sme o živote, o výzvach, radostiach, snoch, trápeniach a tak... Pani čašníčka nám priniesla čaj a spýtala sa "Prečo máte na prste ten prsteň?" "Upokojuje ma." Tak znela odpoveď, ktorú som jej dal. Modlím sa na ňom modlitbu ruského pútnika... "Pane Ježišu, Syn Boha živého, zmiluj sa nado mnou hriešnym... Pane, zmiluj sa". Sedeli sme tam ešte chvíľu...
Pri odchode prišla za nami a pýta sa... "Vy ste tam od tých saleziánov?" "Áno, som jeden z nich." Pokračovala... "Viete, som veriaca, verím v Boha, ale do kostola nechodím. Pred pár dňami sa mi obesila kamarátka. Sú toho plné noviny." Bola veľmi smutná. V čiernom. Pohľad bolesti... "Vedeli by ste sa za ňu pomodliť?" "Odslúžim za ňu i za jej rodinu svätú omšu, dajte im, prosím vedieť." Rozišli sme sa. Každý za svojim príbehom... Možno do toho jej kvaplo aspoň zopár vločiek nádeje...
Desať zrniek na ruženci. Desať mien. Desať tvárí. Desať osudov... a cesta nádeje.
Pokoj s vami. +