List Lucaskovi

Autor: Róbert Flamík | 19.1.2020 o 21:31 | (upravené 20.1.2020 o 9:29) Karma článku: 10,38 | Prečítané:  7411x

Zomrel. Malý chlapec. Tento týždeň bol pohreb. Bolo to veľmi smutné, ale zároveň sa tam nachádzala nesmierna nádej, viera a obrovitánska láska. Dostal som dovolenie od rodičov publikovať ich list na rozlúčku. Nech sa páči.  

Drahý náš synček. Nikdy v živote by nás nenapadlo, že ti budeme písať tieto riadky do neba. Kiež by sme to nemuseli robiť. No život nám priniesol takúto osudovú skúšku. Zažili sme nočnú moru všetkých rodičov... Každý večer keď si líhame do postele, oči nám zalievajú potoky sĺz. Veľmi nám chýbaš synček. V našom byte zavládlo ticho. Už nikdy nebudeme počuť tvoj hlas ani tvoj smiech. Už nikdy ťa nepobozkáme na dobrú noc. Bol si naše prvé a jediné vytúžené dieťa. Spomínam na časy keď som ťa prvýkrát uvidel v nemocnici. Tie tvoje dlhé nožičky sa ani nezmestili pod dečku. Potom ťa maminka doniesla domov. Vznikla nová rodina. Dali sme ti všetku lásku a ty si nám ju stonásobne opätoval. Svojím úsmevom, džavotom a smiechom si naplnil náš domov. Zohrieval naše srdcia. Prešli roky a vyrástol s teba chlapec. Často nepochopený, zato veľmi chápavý a vnímavý. Všetko ťa zaujímalo. Tá radosť zo spoznávania... Zdieľali sme ju s tebou. Mal si zvláštne záujmy, nie ako ostatné deti. Ale maminka ťa chápala. Trpezlivo s tebou chodila stále na tie isté miesta. Nikto ťa nemiloval viac ako tvoja maminka. Ona jediná ťa chápala a na nič sa nepýtala. Vedela, že keď ti to urobí radosť, pôjde s tebou kamkoľvek a vysvetlí ti čokoľvek na čo sa jej spýtaš. Často si jej rozprával o nebi, o anjeloch a o Ježiškovi. Svoje nebo si si vysníval ako lúku posiatu diamantmi, kde hrá hudba tvojho obľúbeného Fredieho. Trpezlivo sme v aute dookola počúvali tie jeho pesničky. Boli sme tvojimi dídžejmi. Stále počujeme tvoj hlások: „Prepni mi to na Sommebady, prepni to na Bohemian... Bol si tak nádherný a nikto sa tak nevedel tešiť z maličkostí, hoci aj s obyčajného kameňa ako ty. Máme ich doma doteraz požehnane. Keď si hneď ráno po zobudený uvidel že svieti slnko, vždy si povedal, že máš krásny deň, keď tak nádherne svietilo. Vždy si sa k maminke túlil v posteli a ona ťa zasypávala bozkami. Pred spaním si si od nej vždy vypýtal krížik na čielko, aby ťa Ježiško ochraňoval a nesnívali sa ti špatné sny.

Ako rodičia sme sa báli, ako zvládneš školu, no ty si ju zvládal na výbornú. Ťažko si hľadal kamarátov, ktorý by ťa chápali, no najviac si ľúbil a obdivoval bratranca Miloška. Snáď on jediný ťa vedel pochopiť a bol tvojim ochrancom.

Chcel si byť najprv primátorom, len aby si mohol rozprávať do mestského rozhlasu. Ale potom kaderníkom. Ostrihal si nám doma všetkých plyšákov... Presne pred rokom, keď ti doktori zistili zvláštnu chorobu, mamička len s úžasom sledovala ako statočne zvládaš nával injekcií a vyšetrení s ktorými by mal aj dospelý problém. Ale zvládli sme to. A Pán Boh nám dal ešte jeden rok s tebou. Keby sme to len tušili, urobili by sme ho ešte krajším. V osudnú noc sme sa ťa snažili zachrániť zo všetkých síl. Tak ako aj záchranári. Nikto z nás to nechcel vzdať. Tie dve hodiny boli pre nás ako večnosť. Stále sme sa modlili aby ťa nám Boh vrátil späť. Ale tvoje srdiečko bolo už priveľmi slabé. Odišiel si za Ježiškom do neba. Lúčili sme sa s tebou celé hodiny. Vyzeral si ako keby si len spinkal. Ako spiaci anjelik. Tá bolesť v srdci je neskutočná.

Bol si a vždy budeš pre nás našim najkrajším chlapčekom, s najkrajším šibalským úsmevom. Dal si nám najkrajších osem rokov života. Nikdy na tie roky s tebou nezabudneme. Je toho ešte veľmi veľa čo by sme ti chceli povedať. Ty sám si nás mnohému naučil. Veríme, že už ťa nič nebolí a práve sa prechádzaš po nebeských lúkach. Nech ťa dobrotivý Boh príjme do svojho náručia.

Milujeme ťa. Tvoj tatinko a maminka.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?