Cestoval som na návštevu za mojou mamou. Mala narodeniny, a tak som sa tešil, že jej môžem kúpiť kyticu, objať ju a spolu s ňou sa modliť, jesť, zhovárať... Autom ma bral jeden vzácny a nesmierne obetavý i veľmi šikovný muž. Podnikateľ, ale zároveň aj filantrop so srdcom na správnom mieste. Zhovárali sme sa. Prebrázdili sme mnoho tém ako to už tak býva, keď máte čas a spoločnú cestu. Rozprávate sa. Tak aj my. A vtedy niekedy cestou späť medzi Novým Mestom Nad Váhom a Bánovcami nad Bebravou sa rozrozprával...
"Je to veľmi vzácna žena. Od začiatku marca bude pre mňa pracovať. Nie je jednoduché nájsť človeka, ktorému môžeš veriť a na ktorého sa môžeš spoľahnúť, najmä, ak už nevládzem. Som rád, že môže." Potešilo ma to, že nájde oporu, ale tam sme nekončili... "Vieš, pracovala na vysokých pozíciach, ale rozhodla sa zmeniť miesto kvôli času s rodinou. Lietala hore dole, od rána do večera v práci. Peniaze boli, ale čas pre najdrahších nie... Tak dala výpoveď a pol roka sa venovala len svojej rodine." Pekné, pomyslel som si. A aj toto ma potešilo, ale to stále nebolo všetko... "Narodila sa jej dcéra, dnes už má desať rokov. Krásne dievčatko. Lenže, keď sa jej narodil syn, tak ten hneď padol do klinickej smrti. Na tridsať šesť hodín. Modlila sa za neho, aby, ak je možné, mohol žiť a bola otvorená aj tomu, aby nebol úplne zdravý. Bola prežiarená nádejou, dôverou a ohromnou láskou... Trvalo to celé tie dlhé hodiny a ona verila v ten zázrak... A naozaj, chlapec sa prebral a celkom zdravý. Zázrak dôvery." Toto mi vyrazilo dych a spýtal som sa ho, či môžem o tom napísať. Dovolil mi a vtedy som v jeho očiach zbadal čudný lesk sĺz...
Toľko tento príbeh. Prajem vám pekný a zmysluplný týždeň plný nádeje. Pokoj s vami. +