Tecinka. Starenka.
Tieto dve slová ju vystihujú najkrajšie. Viac ako osemdesiatročná žena zodratá životom. Vždy, keď ku nej prídeme mladí i starší robí to isté úžasné gesto: objíma. Svojím objatím stiera s každého jeho hnev, strach, obavy. Ocitáme sa pred bezmocnou silou, pred slabosťou sily a silou slabosti, ktoré sú prežiarené láskou. "Chuapci moji, ani nevíte, jak sem ráda, že ste tady!" Alebo "Dzívčence". "Šeci ste moji!" Nikoho tým neuráža, ale každý z nás sa cíti poctený byť jej synom, alebo dcérou. Od hľadajúceho tínedžera až po šedivého starčeka. Má v sebe niečo úžasne čisté a krásne. Ja to volám božie. Prečo? Lebo je to to najkrajšie, čo človek v sebe skrýva. To Boh v ňom odkrýva. To Boh ho robí darom pre iných. Aby aj napriek svojej samote, strachu, opustenosti, pýche... úzkosti, miluje. Tak ako starenka z dedinky, kde nežije ani desať ľudí, ale žije tam On v nich.