Róbert Flamík
Desať zrniek nádeje
Stalo sa to minulý piatok. Šli sme si s jedným dobrým kamarátom sadnúť na čaj do jedného podniku u nás na sídlisku...
Salezián. Od 18. júna 2006 kňaz. Nachádzaný Niekym, kto aj k nemu si stále a verne hľadá cestu... S úctou. Zoznam autorových rubrík: Z môjho vnútra, rozličné hlasy, Súkromné, Nezaradené
Stalo sa to minulý piatok. Šli sme si s jedným dobrým kamarátom sadnúť na čaj do jedného podniku u nás na sídlisku...
Všetky dobrá som dostal, keď som ich už nevyhľadával zo sebalásky. Slová jedného múdreho muža, ktoré Ťa úplne vystihujú. Tvoje srdce. Tvoj život. Tvoje vzťahy...
Pôvodne som mal ísť spojom, lenže okolnosti sa zvrtli inak a už som aj stopoval... Pár slov o tom, ako na ceste človek vidí veľa a naučí sa ešte viac.
Nie. Toto je príliš kruté voči tým najzraniteľnejším. Nie. Toto nedokážem ignorovať. Nie. Voči tomu byť ľahostajný, považujem za popretie seba. Nie. Preto píšem. Preto, lebo osud našich drahých detí a mladých mi ni je ľahostajný a mám ich úprimne rád.
Trocha nezvyčajné po takej dlhej dobe niečo písať. Ale si niektoré skutočnosti musia dozrieť. Jedna z nich sa mi vidí až príliš vhodná na to, aby som o nej niečo nenapísal. Zostala veľmi hlboko vo mne.
Dnes je prvého októbra. Pre väčšinu ľudí asi celkom bežný deň. Pre mňa celkom iný. Dnes by si mal šesťdesiat štyri rokov. Asi by som Ti zavolal, možno napísal, možno i zbehol domov. Ktovie. Už sa nič z toho nestane. Nanajvýš sa opäť po toľký raz zastavím na cintoríne, aby som sa za Teba pomodlil s nádejou, že raz sa stretneme Tam Hore.
Už dávnejšie som sa chystal o Tebe napísať. Nuž, niekto hovorí, asi aj celkom múdro, že chváliť je lepšie až po smrti. Nechcel by som s tým však čakať tak dlho. Minimálne z dvoch dôvodov. Prvý je, že si sa mi stal v mnohom vzorom a inšpiráciou a ten druhý preto, lebo by som Ťa rád predstavil iným. Aj toto má svoje mínusy, ale ako starý idealista verím v tie plusové stránky. Tak pre Teba, milý priateľu.
Tá správa ma zronila.... Nečakal som ju... Môj otec... Už si Doma. A tak by som Ti chcel poslať Tam Hore zopár slov od Tvojho syna, saleziána, kňaza, blogera... Vždy si si našiel čas ich prečítať a vždy Ťa potešili, tak dúfam, že aj dnes, milý tati...
Naivné, bláznivé, detské, hravé... Aké ešte sú vaše sny? Čo túžite mať? Kým sa túžite stať? Niekedy sa túžime stať niekym a použivame pri tom niečo a možno sa potom staneme niečim bez toho, aby sme sa stali niekym... Pár slov o sne jedného z nás, ktorý sa stal skutočnosťou.
Je to bežný postoj. Spravíme chybu, povieme prepáč, poprosíme o odpustenie, prijmeme svoju chybu, vstaneme a ideme znovu ďalej. Znovu o kúsok bližšie k poznaniu seba, k láske, k porozumeniu si s inými. Ale je to naozaj taká bežná záležitosť?
Nič nezvyčajné na tom nemusí byť. Azda len to, že sa to dnes veľmi nenosí. Lepšie mlčať a nič nerobiť pre druhých, ako si „špiniť ruky“. A predsa títo dvaja mladí muži sa rozhodli konať dobro a aj ho konali.
Pri stopovaní je to ako v živote. Často krát je to len veľmi dlhé čakanie. Buď ste sami alebo spolu s niekým, ale vždy potrebujeme veľkú trpezlivosť a vieru. O stopovaní, dôvere a Ježišovi bude týchto pár slov.
V tomto čase adventu v očakávaní Vianoc si občas spomínam na ľudí, ktorých som v živote stretol. Boli to mnohé veľmi zvláštne a zároveň veľmi pekné situácie. O jednej z nich vám chcem, milé priateľky a milí priatelia písať aj dnes. Želám vám príjemné a pokojné čítanie.
Bolo to presne pred týždňom. Mal som jedno poslanie. Modlil som sa. Nevedel som, ako to celé dopadne. Pociťoval som však veľmi zvláštny pokoj. Dnes mám túžbu podeliť sa s vami so zázrakmi. Ak máte chuť, nech sa páči.
Nebolo to až tak dávno, čo sme sa stretli. Kráčal si zo školy a tak som sa Ti skúsil prihovoriť. Niekedy mi prídeš miništrovať a raz si mi požičal aj svoju „raperskú“ čiapku, aby som si ju počas sv. omše dal nachvíľu na hlavu...
Myslím, že na jednom slove sa zhodneme všetci, na slove, ktoré v nás rezonuje. Priateľ... Čo si za tým predstavíte? Pre mňa je to niekto, kto je tu a má rád. Pár slov o pár priateľoch...
Ak ste náhodou prežili nejaký vážny úraz alebo chorobu, viete aký nesmierne krásny a krehký je život. Dnes by som sa s vami chcel podeliť s príbehom jedného muža, ktorý pomáhal zachraňovať životy iným. Stretli sme sa pri stopovaní.
Opäť mladí ľudia. Opäť by sa toho dalo veľa kritizovať. Opäť by sme mohli vidieť len ich ľahostajnosť, nezáujem, lenivosť, prelietavosť, či nezodpovednosť. Počas tohto týždňa pätnásti mladí ľudia hovorili životu svoje odhodlané áno. Pár slov o nich.
Toto bolo zvonenie jedného vzácneho muža, ktorý ma stopujúceho zobral domov. Kráčal som po ceste a modlil sa. Odovzdal som to dobrému Bohu a On mi dnes do cesty poslal nie jedného dobrého človeka, ale veľké množstvo. Za nich chcem teraz jemu ďakovať a vlastne aj im...
Mnoho krát nad nami zvíťazia... Naše slabosti, chyby, únava, sklamania, pády. A mohli by sme pokračovať ďalej... Smútky, strachy, bolesť, utrpenie... To všetko je súčasťou nášho života, ale som presvedčený, že to nie je všetko. My mladí kresťania veríme v Ježiša, ktorý je Svetlom v krajine našich tieňov. Pár slov o bežných hrdinoch, ktorí žijú láskou.